Dlhodobý pobyt pri práci v zahraničí.

Ako sa nezblázniť a zvyknúť si

Mám rada prácu v zahraničí. Zvykla som si na rytmus striedania práce a pobytu doma. Keď som nedávno pozerala ponuky na prácu v zahraničí, tak som sa zastavila nad údajom: druh pracovného pomeru – plný úväzok. Pracovná ponuka celkom zaujímavá, ale čo ten pracovný pomer? A keďže som nič nevymyslela, tak som sa začala pýtať. Po troch dňoch som dostala tip. „Opýtaj sa pani Ady. Už v zahraničí pracovala. Na živnosť, aj na zmluvu.“

S pani Adou sme sa v sobotu podvečer stretli v cukrárni na káve.

„Pani Ada, našla som výbornú prácu v zahraničí.  Ale chcú, aby som podpísala pracovnú zmluvu. Na plný úväzok.“ začala som. „Potrebujem poradiť. Zobrať ju, či nechať tak?“

„Katarína, tak v tejto veci veľmi neporadím.“ Povedala pani Ada a ja som v tej chvíli zvädla. „Rozhodnúť sa musí každý sám.“ Usmiala sa a pokračovala „ale môžem povedať, aké to malo výhody a aké nevýhody. Pre mňa.“

„Počkať, počkať!“ rýchlo som zvolala. Idem si písať. Na papierik.

Na jednu stranu výhody a na druhú nevýhody.

Keď som tak pozrela na papier, tak som začala: „Ale… také zamestnanie na zmluvu má viac výhod ako nevýhod. Tak by som do toho mala ísť.“ Víťazne som sa na pani Adu pozrela.

„Presne tak som sa na to pozrela aj ja, keď som zmluvu podpisovala. Len som si neuvedomila, že doma mám 3 deti, čo chodia na základku a jedného manžela, ktorého mám rada.“ Zhrnula svoje skúsenosti pani Ada.

Keď som sa na ňu nechápavo pozrela, ako že čo to má spoločné so zmluvou, tak pokračovala. „Na tú najväčšiu nevýhodu som prišla neskôr. Keď som bola tri dlhé mesiace bez rodiny. V zahraničí. Sama.“

„Prečo?“ opýtala som sa.

„Nemala som dovolenku.“ Usmiala sa pani Ada a pokračovala v rozprávaní ďalej. „Po mesiaci som mala nárok na necelé 2 dni. A čo už za 2 dni stihneš? Ani by som poriadne domov nedošla a už by som sa musela vrátiť späť do práce. Chýbala mi rodina, kamarátky, slovenčina. Za tie tri mesiace mi chýbala dokonca aj dedina, ktorú som ozaj veľmi nemusela.“

Pani Ada sa zamyslela a dodala: „Pamätám si na tie tri mesiace tak, ako by to bolo len včera. Prvý týždeň bolo všetko nové a neznáme a nemala som čas poriadne myslieť ani na rodinu, ani na seba. Ale prvý víkend som zistila, že som celých 5 dní neobjala svoje deti ani manžela. Že som nepočula ich smiech, nevidela ako sa na mňa usmievajú, ani ako sa hádajú a behajú po dome. Nezaspávala som vedľa milovaného manžela. Chýbali mi jeho dotyky, pohladenia aj povzbudenia. Telefonovali sme si, ale nebolo to ono. A to prešiel len jeden týždeň!
Prvý mesiac bol strašný. Bolo mi veľmi smutno a clivo. Bolo to, no ani to poriadne neviem opísať. Ako by mi vytrhali všetky zuby bez narkózy. Ako by mi odrezali kus srdca a niekam ho zahodili. Veľmi, veľmi som trpela. Niekedy som si myslela, že sa zbláznim a inokedy, že sa vrátim domov. Hanba, nehanba. Ale …
Po troch dlhokánskych mesiacoch som si konečne mohla vybrať týždeň dovolenky.
Poviem pravdu. Dávno som nezažila toľko radosti, ako keď som sa konečne zvítala s rodinou. Dva dni sme sa všetci len objímali a tešili sa z toho, že sa vidíme.
Vlastne, až teraz si uvedomujem, že sa deti nestihli ani pohádať a pobiť 😊 a v tom čase to bolo ozaj výnimočné. Zrazu sa mi zdalo, že znova začalo svietiť slnko a že svet bol krajší, voňavejší a plný farieb.“

„Takže ak budem robiť na zmluvu, dostanem sa domov len raz za 3 mesiace? Na týždeň?“ vyzvedala som mierne sklamaná.

„Nie, nie.“ Smiala sa pani Ada. „To len tie prvé tri mesiace boli najstrašnejšie. Doma som bola ozaj málo. A všetci sme tým veľmi trpeli. Deti,  manžel, aj ja.
Neskôr sa to už dalo zvládnuť. Len manžel mal doma zrazu oveľa viac práce. Okrem toho, že sa musel starať o domácnosť, tak sa s deťmi musel aj učiť a doma bol otcom aj mamou v jednom. Bolo to zlé. Ale zvládli sme to. Aj vďaka tomu, že mám úžasného manžela. Jemu ďakujem za to, že som to v zahraničí zvládla, že vďaka nemu máme krásne, zdravé, múdre a vychované deti. Vďaka nemu sme si postupom času zvykli na taký … delený život. Často sme si telefonovali. Dokonca sme sa dokázali dohodnúť aj na spoločnej rodinnej dovolenke.

Na druhej strane, oveľa viac sme si vážili spoločné chvíle. Odlúčením sme si boli viac vzácnejší.“

Počúvala som rozprávanie pani Ady a čakala, čo bude nasledovať. A aj som sa dočkala.

„Ale ako som už vravela, aj pre mňa boli tri mesiace v zahraničí komplikované. Nikoho som nepoznala, FB ešte nefungoval a po práci sa mi ani nikam nechcelo veľmi chodiť. Nevedela som ani kam ísť, ani s kým. Stále som mala výčitky svedomia, že som opustila rodinu a odišla kvôli peniazom do zahraničia. Pochybovala som o sebe.
Potom prišli depresie a ja som si konečne povedala a dosť!
Nakoniec som sa rozhýbala. Som z dediny, takže v nedeľu som šla do kostola. Dokonca som našla aj omšu pre Poliakov! Tam som sa zoznámila aj so Slovákmi, ktorí bývali neďaleko mňa. S novými kamarátmi sme zašli do slovenskej reštaurácie, do baru, kde sa Slováci a Česi schádzali a dokonca som sa dostala do partie, kde sme organizovali turistické a kultúrne podujatia pre nás. Pre krajanov.“

S pani Adou sme sa ešte dosť dlho rozprávali. Spomínala na to, ako za ňou prišla celá rodina. Hoci nemala dovolenku. Ako sa na predĺžený víkend za ňou niekoľko krát vybral manžel a aké to boli krásne zážitky. Ale rozprávali sme aj o tom, že teraz je to trochu jednoduchšie, lebo po korone už všetci častejšie využívame videohovory, vieme pracovať so zoomom či tímsom, alebo s inými platformami, cez ktoré sa môžeme aj vidieť. A pomáha to. Dokonca má kamarátku, ktorá sa s deťmi na Slovensku takto robí domáce úlohy 😊a známeho, ktorý v zahraničí začal chodiť do posilňovne a splnil si svoj dlhoročný sen. No vždy to má aj svoje negatíva. Odlúčenie od rodiny je vždy, vždy, vždy ťažké.

Stretnutie so Slovákmi pri práci v zahraničí je už jednoduchšie.

Cez sociálne siete, ale stále aj cez kostol, kamarátov či kolegov.

„Všetko má svoje výhody a nevýhody. Preto neviem poradiť, či do zmluvy ísť alebo nie. Ale hoci je to náročné, dá sa všetko zvládnuť. Najmä ak človek chce a nebojí sa zoznámiť sa s novými ľuďmi a vyskúšať si niečo nové. A keď vie, že doma má človeka, na ktorého sa môže spoľahnúť a ku ktorému sa dá vždy vrátiť.“ Ukončila náš rozhovor pani Ada.

Tak, a po tomto rozhovore mám nad čím rozmýšľať. Viem, že vždy je dôležité vydržať a niekedy aj prekonať sám seba. Niekedy stačí len vykročiť tým správnym smerom a nebáť sa chopiť sa výzvy! Niekedy len sa poriadne poobzerať. Dobrých ľudí sa vždy nájde veľa.

Vaša

Katarína

AK CHCETE VIAC INFORMÁCII KLIKNITE PROSIM SEM